Bez začiatku a konca
V živote každého človeka dôjde čas, kedy sa musí postaviť na vlastné nohy, zobrať život do vlastných rúr a stať sa svojím pánom. Pre mňa tento čas prišiel práve teraz. Je to trochu zvláštne. Ako dieťa som sa nato veľmi tešil, že budem už „veľký“ a budem si konečne môcť robiť, to čo chcem, že budem iba to, čo chcem ,aby som bol. Ale teraz, tesne pred prahom tohto prechodu, v tom pásme neurčitosti, sa mi trošku trasú kolená. Nie je to jednoduché ukončiť detstvo a začať žiť sám.
Obzriem sa dozadu a vidím ako mi ľudia, ktorých milujem, mávajú na cestu. Medzi nimi spoznávam mamu, tatka a mladších súrodencov. Všetci sa usmievajú. Mama plače od šťastia. Vie, že keď sa zajtra vrátim, tak bude všetko ináč, že budem sám.
Cesta ma vedie k pobrežiu, k obrovskému útesu. Táto cesta je vyšliapaná tisíckami krokov. Každý z nás ju musí absolvovať. Teda nemusí, keď nechce, ale väčšina z nás nemá prečo zostávať celý život v detstve a stále sa o niečo opierať. Všetci máme v sebe obrovskú túžbu oslobodiť sa a postaviť sa na vlastné nohy. Stať sa tým, čim sme vždy mali byť...
Asi po štyroch, až piatich hodinách najzvláštnejšej cesty môjho doterajšieho života som dorazil k pobrežiu. Z diaľky som uvidel miesto, ku ktorému mierim. Kolená sa mi už netrasú, lebo viem, že to čo sa v nasledujúcich hodinách stane, naozaj chcem. Všetko, čo som doteraz bol, zostáva za mnou a ja pomaly stúpam na útes. More je pokojné a tiché, akoby čakalo. Pomaly sa zotmieva a vidím vychádzať prvú hviezdu. Teda hviezdu nie, je to moja milovaná Venuša, pod ktorej požehnaním som sa narodil. Aj teba milovaná Venuša dnes opustím. Aj keď budem stále s tebou, už nikdy nebudeš mať miesto v mojom živote, ktoré si mala doteraz.
Som na útese. Široko ďaleko to je najvyššie miesto. Jeho povrch je dokonalo vyhladený a na mieste zo strany mora, je kameň pretavený na najhladšie zrkadlo. To je miesto pre neho. Moje miesto je presne oproti ploche zrkadla. Je označené štyrmi drahými kameňmi. Viem presne, čo mám robiť, každý z nás to vie, aj keď mu to nikto nepovedal. Sadol som si medzi drahé kamene a tie v momente ožili. Začali ho volať. Ešte som posledný raz pozrel na venušu a daroval jej tie najvrúcnejšie myšlienky, akých som bol schopný. Potom som iba čakal...
Ani neviem kedy sa to stalo, kedy prišiel. Zahľadel som sa na obzor a zrazu tam bol. Oni majú vždy zmysel pre prekvapenie a tie najvážnejšie chvíle dokážu okoreniť žartom, nakoniec je to všetko len hra. Keď som ho zbadal, tak som sa skoro preľakol, proste som nečakal, že tam bude. On sa len usmieval, veľmi srdečne.
Človek, ktorý ešte nikdy nevidel usmievať sa draka, by povedal, že to musí byť dosť hrôzostrašný pohľad, ale verte mi, že v živote som nevidel nič srdečnejšie. Drak sa dokáže usmiať celou svojou bytosťou.
Veľký Modrý, ako ho voláme, mal pred sebou obrovitánsku perlu, posunul ju presne do stredu medzi neho a mňa. Stále mlčal a ja som iba čakal, čo sa bude diať. Usadil sa na zrkadlovú plochu a uprene sa na mňa zahľadel. Ten pohľad bol veľmi príjemný, ale zároveň veľmi prenikavý. Vedel som, čo hľadá a on to aj našiel. Perla začala tichučko spievať dračiu pieseň. Vďaka kombinácií tónov, farieb a harmónií jednotlivých vrstiev piesne začal priestor okolo perly jemne pulzovať. Brána sa otvorila.
Až vtedy veľký Modrý prvý raz prehovoril.
Znovu by sa mohlo drakov neznalému človeku zdať (keďže tento list píšem pre minulosť, tak počítam s tým, že väčšina z Vás na drakov zabudla), že dračí hlas bude ohlušujúci a veľmi nepríjemný, ale zase je práve opak pravdou. Veľký Modrý žije v oceánoch, preto ma hlas veľmi podobný veľrybám, alebo delfínom, no obsahuje aj prvky, ktoré sa skrátka nedajú opísať. Aj slovo prehovoril nie je asi správne, lebo draci skôr spievajú ako hovoria. Hlas každého z nich je absolútne jedinečný.
Modrý ma privítal: „Vítam ťa, v mene všetkého, čo SI a všetkého čím sa chceš STAŤ“
„Ďakujem za uvítanie. Prinášam srdečný pozdrav od ľudí z dediny.“
Drak sa iba usmial a sklonil hlavu.
„Prišiel si za mnou, aby si sa stal Tvorcom. Si skutočne pevne rozhodnutý? Vieš, čo toto rozhodnutie znamená?“
Pozeral na mňa pevnejšie a prenikavejšie. Pozeral do mojej minulosti a budúcnosti. Uvidel, že v každom svojom živote som pevne rozhodnutý, pre tento krok. Vedel som, že ma skúša a vôbec som sa nebál akejkoľvek skúšky, lebo moje rozhodnutie je pevnejšie ako tento útes.
Na všetky otázky som bez váhania odpovedal jedným slovom: „ANO“
Drak sa znovu usmial a povedal: „Ja viem, jasne to vidím a hlavne počujem v tvojom hlase. Tak môžeme začať. Len vedz, že od tejto chvíle niet už návratu. To, čím si bol, dnes zomrie.“
Na znak najhlbšieho súhlasu, sa všetky moje vtelenia vo všetkých časoch a svetoch poklonili. Uvedomil som si, že tu sme naprosto všetci, ktorých spája moje ja. To, čo sa dnes stane bude obrovskou zmenou nie len pre mňa, ale aj pre nich, pre nás.
Veľký modrý roztiahol krídla a zahľadel sa na hviezdami posiatu oblohu. Obloha mu odpovedala. Pozrel sa na mňa, pozrel sa mi do očí. Tak prenikavo a úprimne sa mi ešte nikto do očí nepozeral. Zrazu som si uvedomil, že presne tak ako sa mi on pozerá do očí, tak sa mu do očí pozerám ja. Vybudovali sme medzi sebou najpevnejší most z pohľadov. Vtedy sa obrovská perla, ktorá zatiaľ ticho vibrovala medzi nami, vzniesla do priestoru nad nás a započala volanie. Jej pieseň sa rozletela do nekonečných diaľav oblohy, do nekonečných hĺbok oceánov. Hviezdy sa rozžiarili a z vody, kam len oko dovidelo sálala pokojná modrá žiara...................
Autor: Najvacsi Marek - Zlatý drak
*********Niektoré príbehy sa nikdy neskončia. Niektoré príbehy akoby nikdy nezačali. Niektoré príbehy stoja nad kolobehom začiatku a konca. Práve pre Lásku k príbehov nekončiacich a nezačínajúcich nemôžem dokončiť toto rozprávanie. Je to na tebe, najdrahší čitateľ, keď budeš naozaj chcieť...
Stačí povedať
