Příběhy andělů

Padá súmrak. Slnko ide tam, kde ho nikto nevidí a začína sa noc: čas rozprávok, príbehov a zázrakov. Už dávno prestala byť pre nás noc hrôzostrašnou. Naučili sme žiť tak ako svetlom, tak aj tmou. Vieme, že jedno bez druhého nemôže existovať. Že práve na pozadí noci si uvedomíme cenu svetla a v jase obedného slnka spoznáme drahocennosť pokoja noci.

Každý večer k nám prilieta strieborno biela dračica a rozpráva príbehy naším deťom. Prilieta v noci, lebo jej tmavý plášť je stvorený pre príbehy a snívanie. V temnote lepšie vnímame naše vnútorné svetlo a v ňom príbeh, ktorý píšeme. Veľmi dávno sme dostali šancu začať odznova. Dostali sme šancu zanechať všetko za sebou a stať sa tým, kým sme od úsvitu vekov. Šancu stať sa Tvorcami, šancu znovu začať úplne slobodne písať svoj príbeh. Boli to ťažké časy a nebyť pomoci drakov, tak by to dopadlo veľmi zle. Vzájomne sme sa vtedy potrebovali, ľudia drakov a draci ľudí. Preto k nám každý večer prilieta strieborno biela dračica, aby sme nezabudli, lebo pre ľudí je zabúdanie veľkým prekliatím. Všetci ju veľmi ľúbime a ona nás, no najbližšie sú jej naše deti. Práve ním rozpráva príbehy, lebo oni sú našou budúcnosťou a nesmú zabudnúť.
Priletela aj dnes. Deti ju už túžobne očakávali a pozerali neustále na oblohu. Je nádherne vidieť ju prilietať. Spočiatku nie je vidieť skoro nič, iba jemný akoby mesačný jas. Postupne sa svetlo stáva jasnejším a v jeho jase sa zrazu dá rozoznať par nádherných krídiel. Hneď nato sa stáva celé telo zreteľné. Je pokryté perleťovými šupinami. Žiari a trblieta sa tisícom iskričiek, ktoré akoby vychádzali z vnútra dračice. Letí zo zavretými očami, deti nám hovoria, že to je preto, aby mohla vidieť Zlatého draka. Nikto z nás Zlatého draka nevidel, ale všetci ho cítime. Hovorí sa, že sa objavil pri úsvite našej epochy, ale to je asi iba legenda. Keď sa opýtame drakov ako to bolo, len zatvoria oči a usmejú sa.
Dračica zosadla na lúku, tam je jej miesto. Tešíme sa, že ju môžeme všetci privítať, no deti sú najšťastnejšie. Rozbehli sa k nej a objímajú ju. Až keď sa jej dotkne prvé dieťa, otvára oči a lúku zalieva strieborný jas. Začína sa čas príbehu... Deti si posadajú a dračica ich jemnučko zahalí do svojich zamatových krídiel. Stanú sa jednotou a príbeh sa začína....


Dnes vám porozprávam smutný príbeh. Príbeh o tom, ako zloba a zabúdanie ničia osudy ľudí a cez nich osudy celých svetov. Tak ako v každej rozprávke, tak aj tu nakoniec dobro zvíťazí a zlo bude porazené, takže sa, deti moje, vôbec nemusíte báť. Však vy všetky ste práve deťmi tohto víťazstva.

Náš príbeh začína na úsvite vekov, je to tak dávno, že ani len moja dračia pamäť nestačí. Bol to vek, kedy ešte aj bohovia boli mladí a neskúsení. Bol to zlatý vek. Ľudia poznali Najvyššie tajomstvo, ktoré sa v nich ukrýva, ba čo viac, žili týmto tajomstvom. Draci boli stvorení, aby ich chránili, aby chránili ich Najvyššie tajomstvo, ktoré je zároveň najvyšším tajomstvom celého stvorenia. Ľudia, draci a vôbec všetky bytosti žili bok po boku v miery, harmónii a hlavne v Láske. celé stvorenie si vážilo človeka, lebo vedelo, že práve človek v sebe odráža podstatu Tvorcu. K tomuto veku sa opäť navracáme, aj keď musíme ešte prejsť hodný kus cesty. Ale raz a ten čas možno už nie je ani tak veľmi ďaleko milé deti, znovu spočinieme v jednote zlatého veku.
To, čo sa vtedy stalo sa muselo stať. Zlo je nutné. Zlo je jednou z najsilnejších hybných síl skutočnosti, ale bez dobra nie je vývoju. Predstavujú dve strany tej istej mince, ale čo vám budem rozprávať, však vy už to dávno viete, lebo ste deťmi novej epochy. Tak ako všetko zlo, aj toto začalo zlobou človeka. Nikto nevie, či to bol jeden človek, alebo viacerí. No v našej dračej pamäti je nezmazateľná stopa po tomto čine. Po celej večnosti plynutia zlatého veku došlo k narušeniu rovnováhy. Objavil sa človek, ktorý bol veľmi mocný. Dokonca sa povráva, že to bol samotný Tvorca, alebo jeho určitý aspekt, ktorý mal túžbu hrať sa. Bol nevinný ako dieťa, ale všetci dobre vieme, aká strašná môže byť decká nevinnosť, keď ma v rukách premocné hračky. Vo stvorení sa vtedy pohybovalo len málo bytostí, ktoré by sa mu mohli rovnať silou a krásou. Nikto nevie prečo, začal tento človek postupne navštevovať všetkých najmocnejších drakov. Nikto nevie, čo im tento človek povedal, sľúbil, či ich klamal, či im vyhrážal... Iba jedno je isté. Draci začali pyšnieť, strácali úctu k človeku, ba čo viac, začali sa pokladať za čosi viac ako je človek. Spočiatku to bolo len ojedinelé, sem tam sa objavil drak, ktorý najskôr menej a potom viac a viac ubližoval ľuďom. No deti moje najdrahšie, nás drakov je premnoho, ale zároveň sme jedným. Máme iba jedno srdce a tým je Zlatý drak, preto keď jeden z nás podľahne temnote, tak to cítime všetci. Temnota dokáže byť veľmi krásna a zvodná. My draci sme boli z temnoty stvorení, no namiesto srdca nám bolo Tvorcom dané malé slnko, preto aj keď pochádzame z temnoty, sme presvetlený najjasnejším svetlom. Všetkých nás tieto slnka spájajú, oni sú práve Zlatým drakom. Čím viac drak podľahne svojmu temnému pôvodu, tým menej jasne svieti jeho slnko, tým menej je v spojení zo Zlatým drakom. Čím viac drakov podlieha temnote, tým je ťažšie aj pre ostaných udržať svetlo jasne a čisté. Vtedy sa temnota začala šíriť veľmi rýchlo. Srdcia drakov matneli jedno za druhým. Stavali sa pyšnými, namyslenými. Namiesto toho, aby ľudí ochraňovali a ctili si ich, začali im nesmierne ubližovať. Moje najdrahšie detičky, ani len vám nemôžem vypovedať kam to celé viedlo, ako strašne ubližovali moji predkovia vaším. Okrem ich pýchy a nadutosti to bola hlavne závisť, obrovská a strašlivá závisť. Draci začali ľuďom závidieť ich postavenie. Začali im závidieť ich Božskosť. Storočia závisti a útlaku viedli k nepredstaviteľnému mučeniu ľudských bytostí. Draci sa pokúšali z nich doslova vyrvať ich Božskosť. To už bol Zlatý drak skoro úplne mŕtvy a skoro žiadne svetlo nesvietilo v útrobách dračieho druhu. Bol to veľmi smutný čas plný bolesti a utrpenia.

Smrť Zlatého draka by predstavovala pre stvorenie nepredstaviteľnú katastrofu, preto musela zasiahnuť ruka samotného Tvorcu. Toho, ktorého obrazom sú ľudia. Po vekoch trápenia a bolesti prišla zrazu úľava. Zase nikto netuší, ako sa to stalo, ale naraz nastal obrovský pokoj a ticho. Všetci ľudia si uvedomili, že draci zmizli, no nikto nevedel kam. So zmiznutím drakov sa stratila aj časť ich samých. Zmenil sa ich pohľad na svet a hlavne na veľmi veľa veci zabudli. Ako som vám už moje drahé deti hovorila, draci sú strážcami človeka, strážcami jeho Najvyššieho tajomstva, no s ich zmiznutím človek zabudol nato, že v sebe toto tajomstvo má, že práve toto tajomstvo je jeho podstatou. Veky plynuli a ľudia viac a viac zabúdali. Tvorca bol veľmi smutný, preto veľa krát poslal sám seba, aby ľuďom pripomenul, ale oni sa chytili do paste vlastných okov. Do sieti vlastného zabudnutia.
Prišiel ale čas, keď sa zabudnuté dedičstvo stalo naozaj veľmi naliehavým a jeho objavenie podmienkou prežitia. Bol to úsvit našej epochy. Bol to začiatok návratu domov, začiatok návratu zlatého veku.
Tento čas bol veľmi kritický, lebo išlo o všetko. Všetci, čo hrali svoju úlohu v príbehu stvorenia, dostali ešte jednu možnosť všetko napraviť. Znovu sa stretla dvanástka. Hovorí sa, že dokonca Zlatý drak zobral na seba podobu aby pomohol a čo bolo najhlavnejšie, mali sa stretnúť ON a ONA a spoločne sa stať po vekoch znovu JEDNÝM.
Vtedy sa znovu prebudil Zlatý drak a ohlásil príchod zmeny, ohlásil príchod prebudenia sa všetkých drakov, ktorý spali celé veky. Ľudia vtedy zistili, že nekonečne múdry Tvorca uspal drakov spánkom bez snov a uložil ich do ľudskej duše. Kde mali v kruhu večného spánku čakať na svoje zobudenie, kde mali čakať na to, aby im ľudia všetko odpustili a naučili ich Láske, naučili ich znovu Milovať to Najvyššie v človeku.

Nebolo to vôbec ľahké, bol to čas obrovských zmien a dokonca aj bojov. Veľa ľudí nechcelo odpustiť drakom ich vinu. Veľa drakov nechcelo prijať odpustenie od ľudí. Ale ako som už povedala, dobro vždy v rozprávkach zvíťazí, tak aj Láska si našla postupne cestu k srdciam ľudí a svetlo si postupne našlo cestu k drakom. Všetko spečatilo opätovne spojenie JEHO a JEJ. Ľudia si spomenuli, znovu našli v sebe najvyššie tajomstvo a začal náš vek návratu. Vek, ktorého ste vy deti, ktorého ste vy budúcnosť. My draci vás budeme navždy strážiť, navždy budeme strážiť to najvyššie vo vás. Tvorcu...

Vtedy dračica znovu stiahla svoje krídla a uspané deti si pobrali ich rodičia. Nadišiel čas rozlúčiť sa, ale nie na dlho. Zajtra príde znovu a bude rozprávať ďalší príbeh, lebo človek ani drak už nikdy nesmie zabudnúť!

Autor: Najvacsi Marek - Zlatý drak...