Jdi na obsah Jdi na menu
 


Mesiac

15. 5. 2008

                                                             MESIAC

Autor: David           

 

Mesiac skrvavel. Vietor dohral a vtáky sa zmenili  na nehybné kamene. Stebla trávy sa ohýbali k zemi, tlačené vlastnou odumierajúcou snahou po živote. Všade zostal iba  popol z ľudí, zvierat a vecí. Všetko staré zmizlo a zmenilo sa. Vstúpil som do tohoto sveta zaliateho olovenou clonou bezvedomia s mysľou ohlušenou prevrátenou realitou sveta minulosti. Okolo nás a v nás len ruiny. Ozubené koliesko času sa zastavilo, srdcia mnohých prestali biť. Stali sa nespočetnými súčasťami veľkolepého nebytia. Ovešaný vencami umelých kvetov, som kráčal stále rovno, za slnkom na nebi, nehybne umŕtvenom na veky. Tu už sa nikdy nebude  nič meniť, vznikať ani zanikať. Je to spopolnená krása, z ktorej  už nevznikne novy Fénix. Telo som mal samú ranu, krvácal som. V diaľke bolo počuť búrku. Cítiť dym, to horia obrovské kopy kníh. Okolo nich tančia svätojánske mušky a veľké mole. Na bývalom námestí Gabriela je hlboká studňa z ktorej sa idem napiť. Voda je začarovane pekne znečistená. Olejové škvrny a mŕtve živočíchy plávajúce na hladine. Známe obrazy. Napijem sa. Voda je cítiť horkou hudbou, fialové blesky prebleskujú okolo mňa, horiace naftové veže tancujú, cesta sa vlní, ožila. Som medzi zbytkami vecí, tvoriacich náš bývalý svet, ktoré ožili vlastným životom, a zbavili sa vlády ľudí. Sú oslobodené. Ja kráčam ďalej, stúpam do kopca nejakého vrchu, pojala ma veľká túžba musím ísť, zastaviť sa nedá. Sneží prudko jedovatý sneh. Lačno ho chytám do úst. Sneh sa mi topí na jazyku a ja sa cítim ako malé dieťa. Okolo mňa prešiel jednorožec to nádherné zviera málokto kým videné, išlo sa napiť z červenej rieky, z ktorej už dávno zmizli všetky raky, ale predtým si namočil svoj jediný ostro prenikavý roh do toku otrávenej vody aby tak očistil červenú rieku od všetkých nečistôt. Vidím prichádzať troch cigáňov. Jeden ma husle, radostne na nich fidliká, druhý mešec plný dukátov, stále nim trasie, tretí bič, ktorým ich rezko poháňa, veselo si popiskujúc. Idú rovno ku mne ukláňajú sa,  k nohám mi kladú postupne všetko čo majú. Husle, mešec plný dukátov, bič. Hovoria ku mne, že si ma veľmi vážia a aby som sa na nich nehneval, že ako symbol zmierenia medzi mnou a ich malým kmeňom mi doniesli tieto skromné dary. Som prekvapený, asi si ma s niekým poplietli, ale dary prímam. Rýchlo odchádzajú preč, nestačím sa im ani poďakovať. V diaľke tri krát zakikiríkal kohút., opona neba sa roztrhla, padajú diamantové hviezdy. Kráčam ďalej a moje kroky smerujú tam, kde vždy stával  náš  mestský kolotoč, starý, hrdzavý spievajúci kvílivé šlágre starých dôb, kde sme sa ako malé deti často chodili hrávať a zo závisťou pozerali na tých, čo mali peniaze a mohli si dovoliť voziť sa stále dookola. Aj teraz je tam, verne ma čaká ako  smutný pes. Obrovský ruský kolotoč. Pýcha a dominanta nášho mesta, jediná čo prežila túto dobu zmien. Teraz je prázdne bez ľudí, no stále ide neúnavne dokola, vŕzgajúc, oznamuje svetu večný rytmus. Pred kolotočom stojí starý muž. Je to strážca kolotoča. Chcel by som si splniť svoju detskú túžbu a povoziť sa. Prichádzam k nemu a oslovujem ho tajným jazykom strážcov kolotočov. „Dobrý deň, chcel by som sa povoziť, môžete mi predať lístok a pustiť ma na kolotoč.“  „Mladý pán“, odpovedá mi „Toto kolo je len pre vyvolených, aj keď vidím že máte peniaze, tu sa môžu voziť iba tí šťastnejší, povolanejší. A nie každý je ten povolaný, to všetko musí mať svoj čas, dotyčný si to musí zaslúžiť, a treba si tiež dobre  uvedomiť, že každý, kto si sadne na tento kolotoč, príde tam kde začal.“ Starec vystrel ku mne ruky a ukázal mi svoje dlane. „ Mozole vidíš, celý život som drel ako hovädo, myslíš, že mne sa nikdy nechcelo  povoziť na kolotoči. Ale aj ja musím čakať, celý život čakať.“ Zvláštne sa zachechtal. „Teba však kľudne pustím, ak mi odpovieš na tri otázky. Prvá otázka. Čo je to sloboda. Kto je najslobodnejší na svete. A prečo som sa práve ja stal strážcom tohto kolotoča.“ Čelo som zvraštil v bôli myslenia. „Milý ujo“ začal som odpovedať. „ Na prvú otázku neviem odpoveď, lebo čo je to sloboda to som sa nikdy neučil, keďže som žil na ostrove do školy som nechodil a rodičia sa o týchto veciach so mnou nikdy nerozprávali, my sme iba celé dni rozbíjali kokosové orechy. Keďže neviem odpoveď na prvú otázku, z toho zákonite vyplýva, že najslobodnejším človekom som ja.  A na tretej otázke ma zaujalo najviac to, že ruských kolotočov je viac. To je závažne tvrdenie a ak viete čo hovoríte, potom je na svete toľko kolotočov, koľko je ľudí.“ „Áno,“ pritakal strážca. „Naozaj je to tak, že tento ruský kolotoč je tu kvôli vám a ja tiež.“ „Potom,“ dôrazne som predniesol a  pichol strážcu prstom do brucha, „Vy by ste mi mali byť povďačný, že kvôli mne žijete, ja som vlastne zmysel vašej existencie, a vy ma ešte zaťažujete otázkami. Odstúpte mi z cesty! “ Rozbehol som sa k ruskému kolotoču. Vybehnúc svižne po schodíkoch hore, rýchlo som nasadol do prvej otvorenej kabínky. Bol som sám na celom kolotoči, nikde nikoho. Kabínka  ma začalo vynášať, čoraz vyššie a vyššie, svet sa mi vzďaľoval, všetko sa krútilo, obloha sa na mňa rútila, celý svet sa točil, a ja som stúpal prudko omámený vlastnou nezdoľnosťou. „ Bože, byť sám na obrovskom kolotoči, to som vždy chcel.“ Stál som a kričal mával rukami z rútiaceho sa kolotoča, krajina podo mnou bola čoraz menšia a menšia, mal som dobrý výhľad na celý svet zaliatý krvavým svetlom, z ktorého kde tu vystupovali kostry mrakodrapov slúžiacich teraz ako dočasné príbytky veľkých dravých vtákov. S pootvorenými ústami som hľadel do stojacého slnka, až moja kabínka prišla  na vrchol kolotoča a ja som sa prestal držať a dobrovoľne som sa oddal vplyvom odstredivej sily, ktorá ma vymrštila do priestoru. Bol som  tak zbavený možnosti dokončiť to čo som začal a prísť tam odkiaľ som prišiel. Roztvoril som ruky, zamával nimi a letel, hltajúc chladný vzduch, kĺzal sa oblohou, pozeral na farebné tiene hlboko podo mňou. Kolotoč sa vzďaľoval a ja som pociťoval radosť vtáka pusteného na slobodu.

Letel som takto mnoho míľ, omámený slobodou, nad zvláštnou krajinou, keď  zrazu vidím nejakú chatrč. Neváham a pristávam. Dopadám mäkko na zem posiatú malými fialovými kvietkami  a pár bystrými skokmi sa priblížim k chatrči. Zaklopem a čakám. Po chvíli z dvier chatrče vylezie postarší muž v krátkych zelených nohaviciach a s veľkým čiernym cylindrom. na hlave. S úsmevom mi podáva ruku. Je priateľský naladený. „Priateľu,“ osloví ma, „ Iste mi prepáčiš, že ťa nemôžem uvítať v dôstojnejšom prostredí, ale palác v ktorom som predtým býval mi spadol v dôsledku vonkajších zmätkov vo svete na hlavu a moje černošské služobníctvo sa rozutekalo.  Inak som strašný egoista, najradšej mám iba seba, ľudí neznášam,  doteraz som to nikomu nepovedal, ale tebe dôverujem  no nikomu inému  to nepovedz.“  „Nemám rád egoistov, “ precedím cez zuby, „ To kvôli takýmto ľuďom, ako si ty  umierajú denne tisíce ľudí,“   a silno ho udriem do tváre. Zaleje ho  červeň krvi a spadne na zem. Nohy mu trčia do vzduchu, má ich bosé a tretí prst na ľavej nohe mu chýba. Začne nohami bicyklovať do vzduchu, čo je veľmi smiešne. „Ty sviňa,“ kričí ani nie hnevlivo, skôr dobrácky. „Počkaj až sa niečoho napijem, potom uvidíš.“ Keďže oči ma zaliate krvou , nevidí a rukami hmatá okolo seba ako slepé mača. Hľadá niečo čoho by sa napil, čo mu určite dodá sily do boja. „ Keď sa napijem tak ťa tak zotriem,“ vyhráža sa stále. Odrazu nahmatá nejakú fľašu , plnú zlatistého moku, ktorú tu stratil niekedy náhodný opilec, otvára ju, pričucháva k nej, je spokojný je to určite alkohol a lačnými hltavými dúškami nasáva jej obsah do svojho vnútra. Keď dopije, začne so spokojným úsmevom  pomaly vstávať. Pozorujem ho s ironickým pohľadom. Vstane a ja mu zase jednu vypálim a on sa zase elegantne zvalí. Zasmejem sa. Kopnem doňho a dopitú fľašku, ktorá mu vypadla z chabých rúk, otrieskam mu o hlavu až sa rozbije. Mužovi sa vyvalia z hlavy rôzne pružinky, ozubené kolieska rôznych veľkosti, ako z rozbitých hodín. Pozorujem to zo záujmom a ani si nevšimnem kŕdeľ ibisov preletiacich nado mnou. Zostal som zasa sám. Dvíha sa vo mne vlna sebaľútosti.  Sadnem si, hlavu zložím do dlaní a chytá sa ma melanchólia. „Som sám,“ vzlykám „všetci ma opustili, ja úbožiak, čo si počnem v tomto krutom svete. Ešte aj tento starý dobrák ma opustil.  Musím sa tiež niečoho napiť, lebo to nezvládnem,“ myslím si. Poobzerám sa po okolí a vidím druhú takú istú fľašku z akej pil nebohý. Zoberiem ju a zo záujmom si prezerám jej zlatistý obsah , ktorý sa trbliece v slnku. Otváram fľašku. Neváhajúc si vrážam hrdlo fľašky do úst a logám celými dúškami. Stiahnem na ex všetko a zaleje ma príjemné teplo, spokojnosť a šťastie. Už sa necítim tak sám. Svet sa mi začína točiť a knísať ako na veľkej lodi. Som odrazu naozaj na veľkej lodi, kdesi v kajute, sám  a opitý, námorník na rozbúrenom mori. Lampa sa divo hojdá a rôzne predmety sa váľajú po zemi. Mozog mi začína znovu perfektne fungovať. Chytám sa stola, ktorý sa hýbe a putuje so mňou po celej miestnosti. Všetky veci sveta sa dali do pohybu. Miestnosť tancuje, všetko sa trasie , hojdá ba počujem dokonca i vlny špliechať. Začínam liezť po stene. Svet mi splýva. Počujem dunieť bubny, vidím farebné šmuhy, ale som spokojný, lebo vo svete je aspoň jeden pevný bod o ktorý sa môžem oprieť. Spiritus, duch večný. Po mnohých hodinách upadám do hlbokého spánku, do nebytia. Spím celú večnosť. Veky. Ale zobúdzam sa. Ako keby sa so mňou zobúdzal celý svet. Som zničený, celý polámaný, ale duševne očistený, pevne zakotvený v sebe. Som opäť v realite, všednej a sivej ale pravdivej. Všetko je v poriadku. Opäť vidím starý známy svet. Stojím na hlave, nebo je žlté, som obklopený miliónmi šťastných, skandujúcich ľudí. Viem, že som doma.

 Je to vážně prima dílko. Díky za zaslání!!

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA